Budeme mať doma škôlkára

Tak sme sa konečne dočkali a po minuloročnom neúspešnom sa uchádzaní u prijatie do materskej školy, sa nám to tento rok podarilo. A to dokonca hneď v prvý deň prijímania a bez akéhokoľvek prosíkania či obťažovania riaditeliek žiadosťou o prijatie. Pre tie mamičky, ktoré ešte neriešili žiadosti o prijatie do škôlok, prípadne ktoré nebývajú v oblasti, kde je to veľký problém, podám vysvetlenie.

V našom meste to funguje tak, že všetci rodičia (teda aspoň tí, ktorí majú reálne informácie o stave škôlok) posielajú žiadosti do všetkých škôlok v okolí a potom dúfajú, že im dieťa aspoň do jednej z nich aj prijmú. Dostať dieťa do škôlky vo veku troch rokov je skoro zázrak. Teda aspoň v našej mestskej časti. Len pre priblíženie situácie – v tomto roku bolo v našom meste viac ako dvetisíc voľných miest (čo je celkom dosť) ale podaných prihlášok bolo viac ako štyritisíc.

Naším cieľom bolo, aby Matejka prijali do jednej z piatich škôlok, do ktorej sme posielali žiadosť. Naozaj sme ho chceli dostať do jednej z troch vybraných, pričom najväčší záujem sme mali o škôlku, do ktorej chodí Jakubko. Do tejto škôlky sa ale hlási najviac detí, takže zatiaľ tam prijatý nie je, čo sa však ešte môže počas nasledujúcich dní zmeniť. Keďže všetci rodičia podajú niekoľko prihlášok, môže sa stať, že dieťa prijmú do viacerých a až si rodičia jednu zvolia, uvoľní sa miesto v tých ostatných. Jednoducho je to o čakaní a nervoch.

Každopádne nás sa to netýka, pretože Matejka prijali do dvoch škôlok okamžite a dokonca do jednej z našich favoritov, takže sa neuveriteľne tešíme. Jediné, čo by mohlo ešte zmeniť situáciu by bolo to, že by Matejka prijali i do Kubkovej škôlky. Rozhodla som sa však, že tento rok už nemienim nikoho prosiť a obťažovať, pretože som to podstúpila dvakrát a myslím že stačilo. A myslím že to stačilo aj pani riaditeľke. 🙂 Priznám sa, že v tomto období riaditeľom škôlok vôbec nezávidím neustále prosby a tlak rodičov, ktorí svoje deti potrebujú do škôlky dostať a keďže Matejko je prijatý tam, kde sme tiež chceli, nebudem pokúšať osud ani svoje nervy. Po minulé roky mi bolo naozaj proti srsti to neustále doprosovanie a som naozaj šťastná, že to nemusím absolvovať znova. I keď možno ma to ešte čaká o dva roky s Adamkom.

Každopádne teraz máme obrovskú radosť a tajne dúfame, že ešte Jakubka prijmú do nami zvolenej školy, keďže aj v tejto oblasti je obrovský nepomer žiadostí a počtu voľných miest. Ale tu sa nemusíme až tak obávať, pretože v Jakubkovom prípade ho musí prijať´t aspoň škola, do ktorej spádovo patríme.

Takže tým, ktorých čaká podobný boj držíme palce a prajeme pevné nervy. Ale čo by sme pre tie naše poklady nevydržali. 🙂