Čas tak neúprosne beží…

DENÍK ZKUŠENÉ MATKY … a odkedy mám deti, mám pocit, že beží ešte rýchlejšie. A ja ani nestíham písať 🙂

Koniec roka bol u nás naozaj dosť hektický. Plánovali sme dosť akčné Vianoce – návštevy babičky, bratranca, sesternice a oslava Silvestra s kamarátmi v Liberci ale veď to poznáte – Človek mieni a v našom prípade dieťa mení. Chlapci sa krásne držali až do Vianoc a deň pred Štedrým dňom to prepuklo – Adamko horúčka, Jakubko a Matejko dusivý kašeľ a bolo po plánoch. Celé Vianoce sme strávili „papučovou kultúrou“ doma na gauči. A musím povedať, že stráviť týždeň zatvorení v trojizbovom byte s tromi deťmi si vyžaduje naozaj pevné nervy a kopec fantázie.

Našťastie aspoň počasie nám prialo a ja som bola po prvý krát šťastná, že nie sú biele Vianoce. Lebo tráviť čas pozeraním z okna ako ostatné deti sánkujú by bolo príliš kruté. Takto sme si hovorili, že aj tak to nie je na prechádzky, takže vlastne o nič neprídeme. Ale aspoň Silvestra sme si užili a keďže bolo relatívne teplo, vybrali sme sa do mesta na slávnostný ohňostroj a síce trochu predčasne ale oslávili sme Nový rok vo veľkom štýle. Deti dostali aj detské šampanské a pri pohľade na farebne osvetlenú oblohu im očká len tak žiarili.

Záväzky do nového roka si zvyčajne nedávam, lebo ich aj tak nesplním ale jeden som si predsa len dala – snažiť sa byť lepšou mamou, mať viac trpezlivosti a porozumenia. Snažím sa ale veď to poznáte. Niekdy sa darí viac, inokedy menej.

A ja som do nového roka vstúpila s akýmsi nepokojom a nervozitou. Deti tak rýchlo rastú a ja mám pocit, že mi život akosi uniká. Niečo mi chýba, som duševne strašne rozhodená a točím sa v kolotoči nálad a obáv. Asi to bude tým, že sa v mojom živote blíži veľká zmena. Po siedmych rokoch života maminky na materskej dovolenke sa mi toto neskutočne náročné a zároveň to najkrajšie obdobie v živote pomaličky končí. A ja mám strach. Strach z neznáma, z neúspechu, z nového začiatku, z toho že prídem o svoj život, ktorý milujem. Samozrejme sa teším, že môj život bude bohatší, že budem znovu aj ženou, človekom, nie „len“ maminkou. Teším sa, že sa budem znova cítiť ako plnohodnotná bytosť, samostatná a aspoň trochu nezávislejšia a zároveň sa mi nechce opustiť môj malý ihriskový svet. Jednoducho zažívam presne to isté, čo milióny ďalších mamičiek, ktorým sa končí materská dovolenka. Ale hoci sa mi to kráti, ešte stále mám pred sebou celý rok. Celý rok, kedy budem len maminkou.

A čo naše deti? Z Jakubka sa stáva ostrieľaný školák, ktorý zdraví slovkom „Čúz“, všetky výrazy zásadne skracuje, aby sa príliš nenamáhal a začína si uzurpovať svoj priestor pod slnkom. Chce „svoje“ veci, „svoj“ priestor, „svoje“ súkromie. Inými slovami, začína nám dospievať, či prežíva svoju prvú pubertu. Je drzý, presvedčený, že má vždy pravdu a snaživý získať všetko, čo chce. Prosto úplne normálna osobnosť s cieľom získať všetko o čom je presvedčený, že má na to nárok. Snažíme sa v čo najväčšej možnej miere dopriať mu životný priestor a aspoň ilúziu súkromia, pretože v päťčlennej rodine nemáme súkromie nikto. Ale rozumieme jeho potrebám a preto sa mu ich snažíme, pokiaľ je to možné, dopriať. Ale hoci sa snaží správať ako „velčák“, stále je to náš malý chlapček, ktorý sa rád pritúli a pomazná.

Matejko je naše živé striebro. Všade je ho plno, je ho vidieť i počuť. Prestup do novej škôlky zvládol úplne v pohode a hneď si našiel nových kamarátov. Pani učiteľky ho chvália, že krásne spieva i hovorí básničky, prvý je vždy oblečený aj si pekne uprace. (Niekedy premýšľam, či si ho s niekým nesplietli.) Len má problém pustiť niekoho iného k slovu. To už viem o kom hovoria. Inak, stále sa vidí vo svojom bratovi a vo všetkom sa mu chce vyrovnať. Je to Kubkov najväčší obdivovateľ. Pokiaľ si dobre spomínam, presne takto som sa ja dívala na svoju veľkú sestru. Som veľmi rada, že hoci ešte často spolu súperia a bijú sa, čo je při bratoch vraj bežné, vedia sa už spolu aj zahrať a na našu radosť sa častokrát vedia aj spojiť (najčastejšie proti nám, ale aj tak nám to robí radosť).

Adamko sa začína čoraz viac prejavovať a žiaľ všetko sa snaží dosiahnuť hrozným krikom. Snažím sa zo všetkých síl zotrvať vždy na svojom stanovisku ale nie vždy som úspešná a v pre zachovanie môjho duševného zdravia mu občas ustúpim. Ale už začína zisťovať, že sú určité hranice a hoci chvíľu kričí, že niečo chce, keď vidí, že svoj postoj nezmením, tak sa upokojí. Samozrejme nie vždy to takto funguje ale aj tak to považujem za svoj najväčší výchovný úspech v poslednej dobe. Čo sa týka spania, je to stále ako na hojdačke. Niekoľko nocí po sebe krásne celé prespinká a zobudí sa až o pol šiestej (to je u nás obrovský úspech) a potom prídu dve-tri noci, kedy sa stále budí, prípadne sa v noci musme tak hodinku a pol hrať. Už som zistila, že ak chce vstávať, je lepšie nechať ho tú hodinku hrať sa, ľahšie potom zaspí ako keby som sa ho snažila uspať hneď. Ale dúfam, že aj to sa časom spraví.

Tak asi toľko k našim zmenám a novinkám a o ďalších pokrokoch našich slniečok vám napíšem čo najskôr.

Romana

1.2.2018 12:53
Více o tématu: časmaminkyzdraví

Další blogy

Chcete získávat nejnovější informace ze světa těhotenství a mateřství?

Přihlaste se k odběru našeho newsletteru vyplněním vaší emailové adresy.

Chyba: Email není ve správném formátu.
OK: Váš email byl úspěšně zaregistrován.

*Newslettery vám budeme zasílat nejdéle 3 roky nebo do vašeho odhlášení. Více informací na mailové adrese: gdpr@babyweb.cz

Webové stránky používají k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Informace, jak tyto stránky používáte, sdílíme se svými partnery pro sociální média, inzerci a analýzy. Pro více informací o nastavení cookies najdete zde.

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist