Koniec jednej éry

… aj tak sa teraz cítim. Rodičovská dovolenka sa mi končí a ja sa mám po ôsmich rokoch vrátiť do pracovného života. A mám strach.

Myslím, že túto zmes pocitov pozná asi každá maminka na konci rodičovskej dovolenky. Veľmi sa teším na nové výzvy, nové situácie, v podstate úplne iný život. Po ôsmich rokoch „doma“ je to naozaj veľká zmena a hlavne túto zmenu už potrebujem. Pripadám si už len ako domáci robot naprogramovaný na jednotlivé domáce práce, časový harmonogram pozostávajúci z času na spanie, času na jedlo, času na ihrisku a času na vyzdvihovanie a vodenie detí do školy, škôlky či krúžky. Samozrejme toto všetko mi zostane a ešte k tomu pribudnú pracovné povinnosti. Vôbec si nedokážem predstaviť, že by som to mohla zvládať ale zároveň sa veľmi teším na to, že si znova začnem pripadať aj ako človek, nielen ako maminka. Hoci túto úlohu by som nemenila ani za nič na svete, potrebujem už aj „svoj“ svet. Verím, že mi rozumiete.

Popri týchto pocitoch tešenia sa som aj samozrejme plná obáv. Keďže sa nemám kam vrátiť, musím si hľadať novú prácu. Som človek, ktorý má v podstate rád stereotyp a hoci sa do práce teším, zároveň ma táto veľká zmena aj desí. Prácu som si začala hľadať asi pred dvomi mesiacmi a zatiaľ bohužiaľ neúspešne. Dnes je to úplne iné, ako keď som si hľadala prácu po skončení štúdií.

Mám tri deti a samozrejme tie sú pre mňa na prvom mieste. Nikdy som nebola kariérny typ alebo človek ktorý má nutkavú potrebu zanechať po sebe významnú životnú stopu, takže nemusím hľadať kompromis medzi kariérou a deťmi. Ale zároveň mám veľkú rodinu, ktorú s manželom potrebujeme uživiť a hoci manžel nás dokáže slušne zabezpečiť, potrebujem aj ja prispieť do rodinného rozpočtu. S manželom máme rozdelené povinnosti asi tak, že on je ten, kto zarába a ja budem tá, ktorá bude zabezpečovať rodinu.

Nie že by sa o rodinu nezaujímal či nestaral ale keďže nemá vymedzenú pracovnú dobu a v podstate nikdy nevie, kedy dorazí domov, ja budem tá, ktorá musí mať prácu, pri ktorej budem zvládať vodiť deti do školy a zo školy, urobiť s nimi úlohy a venovať im viac času. V jednom máme jasno – rodina je u nás na prvom mieste a určite nechceme aby sa nám o deti starala pestúnka či starí rodičia, hoci samozrejme pomocnú ruku určite potrebovať budeme. Zase tak naivná nie som, aby som verila, že to zvládneme sami. Takže potrebujem prácu, v ktorej slušne zarobím (žiadne prehnané nároky nemám), kde budem mať presne stanovenú pracovnú dobu vyhovujúcu mojim podmienkam, prípadne možnosť pracovať čiastočne z domu, prácu, popri ktorej sa budem môcť venovať svojim deťom a tráviť s nimi čo najviac času a bolo by super, keby ma bavila. Ale dnes je táto podmienka až na poslednom mieste. Momentálne som teda vo fáze hľadania a začínam sa trošku obávať ako sa mi to podarí.

A moja najväčšia obava – ako zvládnem po ôsmich rokoch každodenného života s deťmi nechať ich v škole či škôlke a odtrhnúť sa od nich? Alebo jednoducho povedané, ako zvládnem prestrihnúť pupočnú šnúru, ktorá je u mňa naozaj veľmi silná?

Hoci Kubko s Maťkom sú veľkú časť dňa v škole a škôlke, stále mám možnosť kedykoľvek ísť za nimi, keď si niečo zabudnú alebo keby sa im niečo stalo – bolesť bruška, odreté kolienko na ihrisku či zabudnutá desiata. Stalo sa to síce iba zopárkrát ale vedela som, že keď mi zavolajú, do pol hodinky môžem byť pri nich. Dopoludnie trávim s Adamkom na ihrisku, či nákupe alebo ideme spolu cvičiť či na prechádzku a keď spinká, mám čas upratať, uvariť, ožehliť prádlo a hlavne posedieť si s vyloženými nohami pri kávičke. To je moja chvíľka, ktorá patrí len mne.

Keď sa Adamko prebudí a naobeduje, vyzdvihneme chlapcov a zájdeme ešte na chvíľku na ihrisko, doma s Kubkom urobím úlohy a po večeri sa spolu pozrieme na večerníčka. A zrazu má tento môj v podstate pohodlný život niečo narušiť. Nehovoriac o tom, že Adamko by mal v septembri ako dva a pol ročný nastúpiť do škôlky – moje malé bábätko, ktoré ešte nerozpráva a ktoré mám potrebu neustále ochraňovať a túliť. Jednoducho ako sa vraví, za každým kríkom vidím nejakého bubáka, ktorý ma straší. Ale predpokladám, že budem jediná, ktorá bude mať s novou situáciou problém sa vysporiadať.

Kubko sa teší až nastúpim do práce, pretože má sľúbený mobil až maminka nebude na materskej dovolenke, Matejkovi bude stačiť keď mu vždy pri vyzdvihovaní zo škôlky prinesiem nejakú dobrôtku a Adamko je medzi detičkami veľmi rád, takže si myslím, že si tiež rýchlo zvykne. Takže ja budem tiež silná a s novými úlohami sa statočne popasujem. Už len nájsť prácu, ktorá tento kolotoč spustí 🙂

3.5.2018 1:53
Více o tématu: časmaminkarobotrodina

Další blogy

Chcete získávat nejnovější informace ze světa těhotenství a mateřství?

Přihlaste se k odběru našeho newsletteru vyplněním vaší emailové adresy.

Chyba: Email není ve správném formátu.
OK: Váš email byl úspěšně zaregistrován.

*Newslettery vám budeme zasílat nejdéle 3 roky nebo do vašeho odhlášení. Více informací na mailové adrese: gdpr@babyweb.cz

Na tomto webu zpracováváme cookies potřebné pro jeho fungování a analytiku, v případě udělení souhlasu také cookies pro účely cílení reklamy a personalizaci reklam. K tomu využíváme své partnery pro sociální média, inzerci a analýzy. Více informací o nastavení cookies naleznetev zde.

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist