Malý krôčik pre drobčeka, obrovský krok pre rodičov

DENÍK ZKUŠENÉ MATKY Tak sme sa dočkali Matejkovho prvého samostatného krôčiku! Tak dlho sme sa naň tešili a keď je zrazu tu, opäť ma obchádza strach z toho, že moje maličké bábätko je zas o kus samostatnejšie a zas o niečo menej maminku potrebuje. Tohto pocitu sa bohužiaľ už asi nezbavím. Už teraz sa hrozím, aká raz budem strašná svokra, keď príde ten čas, že už nebudem jedinou ženou v živote mojich miláčikov. : -)

Foto z ateliéru Fotopromě.cz


Opatrne po dvoch nohách

Matejko už dávnejšie objavil, že aj chôdza po dvoch nohách môže byť rýchla a zábavná. Keď ho držím za rúčku alebo sa drží detského nákupného vozíka, behá stále hore dolu a je na nezastavenie. Sám je ale ešte opatrný a verí viac pohybu na štyroch nohách. Je úžasné pozorovať pokroky svojho drobčeka, sledovať ten sústredený výraz v jeho tváričke a vidieť akú obrovskú námahu ho každý posun stojí. Je naozaj neuveriteľné ako sa z malého miminka, ktoré je od vás úplne závislé, postupne stane malý človek. Je to zázrak, ktorému sa nič nevyrovná. Skvelo sa zabávame pri sledovaní, ako sa Matejko pustí svojho pevného bodu a rozhoduje sa či to zvládne a prejde ku dverám po dvoch alebo tam radšej doštvornožkuje. Vždy ho s napätím pozorujeme ako sa rozhodne. A náš malý drobček už zvláda kratšie vzdialenosti po nožičkách.

Prvý veľký zmätok

Ale aby som nepísala len o úspechoch nášho malého drobčeka, veľa sa toho mení aj v živote nášho veľkého drobčeka. Jakubko sa v škôlke stretáva s množstvom nových podnetov – pozitívnych aj negatívnych a tie mu v hlavičke spôsobujú obrovský zmätok. Tri roky sme ho vychovávali my, stanovali sme si pravidlá, čo môžeme a čo nie, všetko sme sa spolu učili, všetko nové mu vysvetľovali ale zrazu na jeho vývin pôsobí akosi veľa síl a nie všetky dokážeme ovplyvňovať. A tak sa z nášho malého anjelika pomaličky stáva malý čertík.

Nechcem tým samozrejme povedať, že by ho škôlka kazila, len už nie sme jediní, ktorí ho vychovávajú. Jakubko sa v škôlke veľmi veľa naučil, je oveľa šikovnejší, prekonal obrovskú životnú zmenu. Zrazu nie je celé dni s maminkou vo svojom svete, musel si zvyknúť, že je skoro celý deň bez maminky, odkázaný sám na seba a musí robiť kopec rozhodnutí. Keď sa s ostanými nenapapá, bude hladný, keď sa nechce hrať s ostatnými podľa pravidiel, bude sám a jeho citlivá dušička sa začína brániť. Zrazu nie je všetko podľa neho a musí sa s tým vyrovnať. Nie že by bol rozmaznaný a všetci sme skákali podľa jeho želaní ale prirodzene sa akosi všetko točilo okolo neho.

Často premýšľam, ako asi vnímajú škôlku malé deti. Samozrejme majú tam veľa kamošov, kopec hračiek ale musia sa prispôsobovať. Jakubko bol od narodenia mimoriadne citlivý a stále sa nevyrovnal s tým, že každý deň chodí niekam, kde je bez rodičov a brata. Každé ráno sa lúčime s plačom. Kubko vie, že bude v škôlke sám ale stále sa snaží presadiť si svoje a vyplakať si, že tam s ním zostanem. Keby som vedela, že je tam nešťastný, nechala by som ho doma. Ja ale viem, že sa mu tam páči, keď prídem rozpráva mi veľa zážitkov a vidím, že je tam spokojný. Len sám so sebou bojuje, či sa chce hrať alebo si presadiť svoje.

Ja chcem!

Toto je momentálne Kubkova najčastejšia veta. Viem, že je to obdobím a chce si len presadiť svoj názor ale neuveriteľne ma to vytáča. Keď čítam svoje slová, zdá sa mi to všetko také jednoduché. Snažiť sa pochopiť jeho objavovanie vlastných názorov, dopriať mu niekedy presadenie svojej vôle a počúvať a vnímať všetko čo mi chce svojimi slovami a správaním povedať ale v skutočnom živote je všetko inak. Keď ideme zo škôlky, po dvoch hodinách som z neho tak vyčerpaná, že mi ide roztrhnúť hlavu a často potom robím úplne klasické chyby. Kričím, pošlem ho do izbičky, aby sa chvíľku hral sám, zahriaknem ho, aby bol aspoň chvíľu ticho a z neustáleho riešenia sporov medzi ním a Matejkom som často tak zničená, že sa doslova teším na chvíľu, kedy už pôjdu spať. Potom mám samozrejme výčitky, že sa im dostatočne nevenujem a tak stále dokola.

S malými deťmi je to jednoduché. Potrebujú režim, včas dať napapať a včas dať spať, občas si postaviť vežu alebo zajazdiť s autíčkami. Čím viac však dieťa rastie, tým viac potrebuje a často sa bojím, či im dávam dostatok. Dostatok času, záujmu, hrania i vychovávania. Ale aj tak je úloha rodiča to najkrajšie (aj keď i to najnáročnejšie), čo ma v živote postretlo a ja nikdy životu dosť nepoďakujem, že mi túto úlohu daroval.

19.11.2014 2:15
Více o tématu: strachvývin

Další blogy

Chcete získávat nejnovější informace ze světa těhotenství a mateřství?

Přihlaste se k odběru našeho newsletteru nebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email není ve správném formátu.
OK: Váš email byl úspěšně zaregistrován.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Více informací

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist