Vitaj na svete Adamko!

KLUB TĚHULEK! ROMANA Áno, áno, áno, náš drobček už je konečne s nami! Nechal na seba čakať a sám sa rozhodol, kedy je ten správny čas a príde medzi nás. Pre svoj príchod si vybral 11. marec a pre mňa to už navždy zostane jeden z najkrajších dní v živote.

20160315_172204-1100x618.jpg

V deň termínu som mala poradňu v Trenčianskej pôrodnici. Veľmi milá pani doktorka ma vyšetrila, urobila ultrazvuk a ja som sa konečne dozvedela predpokladanú váhu nášho chrústika – cca 3500 g. Táto správa ma veľmi upokojila, pretože po predchádzajúcich tehotenstvách som sa obávala, že keďže drobčeka už prenášam, bude to malý valibuk.

Potom ma poslala na monitor. Keďže ten je pri pôrodných sálach, mala som to „šťastie“, že som si vypočula pôrod jednej dosť hlučnej maminky. Myslím si, že toto vyšetrenie by sa malo robiť niekde inde ako pri sálach, pretože hlavne pre prvorodičky to nie je príliš pozitívny zážitok. Našťastie som tam bola dosť dlho na to, aby som počula aj plač novorodeniatka, čo ma vždy dojme k slzám – doslova. 🙂

Ďalšiu poradňu som mala naplánovanú o tri dni, tak som bola zvedavá, či ju ešte absolvujem a trošku som sa obávala, aby som namiesto predpokladaného predčasného pôrodu nemusela absolvovať pôrod vyvolávaný. Tak sme posledné dni trávili na dlhých prechádzkach a rozhovormi s chrústikom, ako sa už na neho tešíme a netrpezlivo ho očakávame. Manžel mi ešte stiahol do mobilu moje obľúbené piesne od Alizee, ktoré som chcela počúvať pri pôrode a všetko bolo pripravené.

V piatok ráno, v deň poradne, ma o pol piatej prebudili prvé kontrakcie a ja som zrazu vedela, že toto je ten deň D a začala som sa neuveriteľne tešiť. Počkali sme, kým sa zobudia Kubko s Matejkom, spoločne sme sa naraňajkovali, ja som občas odbehla do vedľajšej miestnosti predýchať kontrakciu, aby nevnímali moje bolesti a povedali sme im, že ideme do pôrodnice po miminko. Jakubko ma silno objal a povedal, že mu budem veľmi chýbať, čo ma opäť neskutočne dojalo. Bol to presne taký odchod do pôrodnice, aký som si vysnívala. Vysvetlila som to deťom, rozlúčila som sa s nimi a vedela som, že budú v poriadku.

Cestou sme si vypočuli energické piesne Alizee, pozitívne sa naladili a boli sme pripravení na drobčekov príchod. Po vyšetrení sa ukázalo, že hoci kontrakcie sú dosť silné, sú ešte nepravidelné a zatiaľ som otvorená iba na dva a pol cm. Tak mi pani doktorka dala lieky na uvoľnenie krčka a poslali ma na „vzdycháreň“. Tak som tatinka poslala domov, že ešte máme čas.

Stretli sme sa tam tri čakateľky, dve tam boli už od polnoci s odtečenou plodovou vodou. Vzájomne sme sa podporovali pri kontrakciách a spoločne sme čakali na naše poklady. Krátko pred obedom som zostala sama. Jedna moja spolubojovníčka sa presunula na pôrodnú sálu a druhú presunuli na oddelenie s tým, že zrejme bude rodiť až na druhý deň. Napokon som porodila ako prvá ale obe ma tesne nasledovali. Kontrakcie sa opakovali každé tri minúty ale krčok maternice bol stále pevný, nález nijako nepokročil a spolu so silami som strácala aj svoj optimizmus.

Začínala som sa cítiť osamelo a bezmocne a preto som zavolala manžela, že už ho potrebujem pri sebe. Sestrička bola z jeho príchodu prekvapená, keďže som ešte nebola na sále ale povedala som jej, že už nevládzem a potrebujem pomoc. Hneď požiadala lekárku aby ma vyšetrila a keďže som sa stále neotvárala, prepichli mi plodovú vodu a pichli buscopan na uvoľnenie krčku i od bolesti. Presunuli ma na pôrodnú sálu, kde ma už môj drahý mohol držať za ruku a spolu so mnou predýchavať kontrakcie. Zrazu som sa dokázala sústrediť, bez akýchkoľvek výkrikov či stonov som pokojne dýchala a snažila sa uvoľniť, kým som nezačala cítiť tlaky. Tak som sa s manželovou pomocou presunula na lôžko.

Po celú dobu sme boli sami, sestričky mi len niekoľkokrát skontrolovali ozvy a opäť nám dopriali súkromie. Ale akoby vycítili, že je čas, sestrička ma prišla skontrolovať a už volala na pani doktorku, ktorá len len stihla pribehnúť včas. Na dve krásne zatlačenia bol náš synček šťastne na svete bez akéhokoľvek poranenia či komplikácie.

Položili mi ho na brucho, kde nechali dotepať pupočník, tatinko si prestrihol pupočnú šnúru a drobčeka mi priložili na hrudník, kde som ho zahrievala vlastným telom. Opäť po blahoželaní opustili sálu a dopriali nám súkromie, aby sme sa mohli spoznávať.

Pri pohľade na nášho Adamka som rovnako ako pri prvých dvoch pôrodoch okamžite zabudla na všetky bolesti a zaplavil ma ten nádherný pocit úľavy a dokonalého šťastia. A o našom spoznávaní sa zase nabudúce. 🙂

21.3.2016 12:29

Další blogy

Chcete získávat nejnovější informace ze světa těhotenství a mateřství?

Přihlaste se k odběru našeho newsletteru nebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email není ve správném formátu.
OK: Váš email byl úspěšně zaregistrován.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Více informací

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist